Zámok Bojnice

Bojnický zámok stojí na travertínovej kope nad mestom Bojnice. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1113,  kedy sa Bojnice spomínali v listine Zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným, no v priebehu 13. storočia bol prestavaný z kameňa. Koncom 13. storočia patril hrad do rozsiahleho majetku Matúša Čáka Trenčianskeho. Hrad mu patril až do jeho smrti (1321). V priebehu 14. a 15. storočia vzrástol význam tak hradu ako aj mesta pod ním. Výsledkom stavebných prác realizovaných v týchto dobách je do dnešných dní zachovaný stavebný pôdorys centrálnej obytnej časti, zoskupeného okolo malého nádvoria so studňou. V tomto období sa na zámku vystriedali rody Gilethovcov, Leustachovcov a Noffryovcov.

Bojnický hrad spoločne s panstvom boli majetkom kráľa. Kráľ ich prideľoval za zásluhy oddaným veľmožom do zálohy či dedičnej držby. V roku 1489 daroval kráľ Matej Korvín bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi ako svadobný dar.

Po smrti Mateja Korvína sa hradu zmocnili Zápoľského vojská. Vtedy bolo dobudované i mohutné hradné a vonkajšie parkanové opevnenie.

V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexovi Turzovi. Turzovci začali s prestavbou hradu a zmenili ho na pohodlné renesančné sídlo. Hrad tak dostal podobu renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými časťami.

Po vymretí Turzovcov hrad opätovne pripadol korune. V roku 1637 ho cisár Ferdinand III. spoločne s panstvom daroval do zálohy za dvestotisíc zlatých Pavlovi Pálfimu. Pálfiovci sa vyznamenali v bojoch proti Turkom  a v roku 1643 dostali Pálfiovci hrad do dedičnej držby. V Bojniciach opäť zavládol čulý stavebný ruch  a hrad bol prebudovaný do barokovej podoby. Stavebné aktivity utíchli až koncom 17. storočia. Podoba hradu sa počas  nasledujúcich dvoch storočí podstatne nezmenila.

Po dlhšom období stagnácie získal bojnické panstvo v roku 1852 gróf Ján František Pálfi. Vďaka tomuto poslednému šľachtickému majiteľovi sa zámok dočkal 22 ročnej prestavby. Ako vzor boli použité francúzske gotické hrady,  pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i raná renesančná talianska architektúra. Architektom prestavby sa stal Jozef Hubert. No ten sa zjavne stal len akýmsi nástrojom v rukách svojho zákazníka s vycibreným umeleckým vkusom.

Celá prestavba trvala 22 rokov, stála asi 3 milióny korún a v zámku bolo po prestavbe 182 miestností, z toho 50 obytných.

Posledný šľachtický majiteľ sa však prestavby nedožil. Umrel v roku 1908 vo Viedni. Pretože nemal priamy dedičov, rozpútali sa príbuzenské spory o jeho majetok. Gróf Pálfi si vyslovene želal, aby jeho paláce vo Viedni a Budapešti, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli sprístupnené verejnosti, umelecké diela ostali na svojich miestach a boli sprístupnené všetkým záujemcom.

Spor vypukol aj medzi dedičmi a štátom. Dedičia totiž chceli rozpredať všetky cenné zbierky a nesúhlasili s udržiavaním objektov ako múzeí.  V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi a československým štátom. V tejto dohode boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb.  Dražby ostatných predmetov sa uskutočnili v rokoch 1924-1926.

V roku 1939 zámok spoločne s priľahlými pozemkami kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov pripadol tento majetok štátu.

Od roku 1950 je v priestoroch zámku umiestnené múzeum. 9.mája 1950 vypukol na zámku veľký požiar, ktorý zničil značnú časť striech a veží.  Deň po požiari boli vypracované návrhy na finančné zabezpečenie opráv a na využitie obnoveného objektu ako múzea.

Prvým riaditeľom múzea sa stal dr. Andrej Polonec. Po dvoch mesiacoch ho vo funkcii nahradil profesor Florián Hodál. Ten pôsobil ako riaditeľ až do roku 1978. Spočiatku sa činnosť sústredila ma uvoľnenie vhodných priestorov v zámku. Nebola to ľahká úloha, keďže v tomto období využívali priestory zámku viaceré inštitúcie ako sklady či ubytovne. Ďalšou úlohou bolo sústredenie zbierkových predmetov. Popri fondoch, ktoré pochádzali z bývalého Hornonitrianskeho múzea, Mestského múzea v Nitrianskom Pravne a zrušeného Štátneho múzea v Nitre, predstavovali značnú časť novovzniknutých zbierok zvozy z kaštieľov v Mlyňanoch, Beladiciach, Továrnikoch, Horných Lefantovciach, Uhrovci, Zemianskych Kostoľanoch,...

Prvá expozícia bola otvorená za necelý rok – 2.septembra 1951. Jadro tvorili archeologické zbierky umiestnené vo vitrínach v Zimnej záhrade. V ostatných priestoroch až po Zlatú sálu boli sústredené exponáty numizmatické a umeleckohistorické.

Postupne s popularizáciou múzea začali pracovníci sústrediť pozornosť na výskumy a ďalšie odborné činnosti. O úspechu múzea svedčí aj jeho návštevnosť, ktorá z roka na rok rástla a ustálila sa na úrovni približne 250 000 návštevníkov ročne. So záujmom o prehliadky sa zväčšovala aj sprístupnená plocha a rozrastali sa expozície.

Novodobé dejiny múzea môžeme datovať od roku 1981. Múzeum získalo nový štatút, podľa ktorého sa stalo ústredným špecializovaným múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou a orientáciou na dokumentáciu a prezentáciu neoslohov. Na jar 1983 už boli nové expozície v prevádzke. Dodnes sa postupne dopĺňajú a obmieňajú tak, aby slúžili záujmom širokej verejnosti. Bojnický zámok patrí už dlhé desaťročia k najnavštevovanejším kultúrnym pamiatkam na Slovensku. Ročne jeho bránami prejde viac ako dvestotisíc návštevníkov. Archívne pramene prezrádzajú, že prvý návštevník Ján Ökvöss, vojenský dôstojník, prišiel do zámku v roku 1907. Od prvej návštevy uplynulo presne sto rokov. Za toto obdobie mala návštevnosť postupne stúpajúcu tendenciu. V roku 1907 navštívilo zámok 299 záujemcov. Viac ako tisíc ľudí si priestory prezrelo v roku 1921 (1082), viac ako desaťtisíc v roku 1947 (10638), viac ako stotisíc v roku 1957 (113 846). Prvá dvestotisícka (223 727) padla o tri roky neskôr a v histórii najviac – 305 307 návštevníkov prešlo bránami zámku v Bojniciach v roku 1986.

V storočnej histórii musel byť zámok povinne uzavretý iba dvakrát. Prvýkrát z dôvodu vypuknutia I. svetovej vojny (2. augusta 1914 – 20. februára 1916) a druhýkrát po požiari 9. mája 1950.